Je nesmierne náročné, ba priam nemožné, zhrnúť dvanásť rokov spoločného života do niekoľkých riadkov, napriek tomu sa o to pokúsim. S mojím budúcim manželom sme sa stretli pred dvanástimi rokmi, v období, kedy som Boha považovala za zbytočnosť a jeho existenciu aktívne odmietala. Vtedy som sa odsťahovala od svojich rodičov, aby som mohla začať žiť „svoj vlastný život'. Mala som už 27 rokov a silnú potrebu stať sa nezávislou.
Od narodenia som, rovnako ako moji súrodenci, bola vychovávaná vo viere. Napriek tomu som počas celého detstva neprikladala náboženstvu žiadnu vážnosť. Pravidelné nedeľné návštevy kostola a účasť na cirkevných sviatkoch vo mne nevyvolávali žiadne hlbšie pocity, a tak pre mňa separácia od rodičovského zázemia predstavovala skôr vítané oslobodenie sa na cestu k tej pravej „voľnosti'. Nadobudla som dojem, že už ma nikto nebude môcť sledovať, ani sa tak intenzívne zaujímať o moje súkromie, či o to, či navštevujem bohoslužby.
Práve v čase, keď som nadobudla svoju samostatnosť, som spoznala svojho buduceho manžela. Naše randenie bolo naplnené krásnymi okamihmi... Spoločne strávený čas patril k tým najvzácnejším... Cítila som, že je to moja skutočná spriaznená duša. Po nejakom čase ma môj milovaný požiadal o ruku. Obdobie zasnúbenia bolo pre mňa naplnené obrovským nadšením a očakávaním. Avšak, keď sa na to pozriem spätne, bolo to len krátke obdobie v kontexte celého spoločného života.
Prípravy na svadbu a predstava spoločného bývania ma pohltili natoľko, že som strácala prehľad o tom, najpodstatnejšom - o pohľadoch a očakávaniach môjho manžela. Veľmi presne som vedela, čo chcem ja, a tak som sa snažila naplniť svoje vlastné sny... Aké sebecké. Bola som presvedčená, že konám správne, veď predsa, všetko som mala pod kontrolou. Rozhodovala som prakticky za nás oboch.
Môj sen o výstavbe domu, podopretý presvedčením, že robím správne rozhodnutie, sa časom ukázal ako extrémne zlé rozhodnutie, čo viedlo k nepretržitému cyklu rodinných sporov, hádk, finančných ťažkostí a hnevu.
Na svet prišla naša dcérka, ktorá sa napokon stala jediným jasným bodom v našom dovtedajšom živote a manželstve.
Nášho partnera, manžela, si nesmieme nikdy dovoliť brať ako samozrejmosť... Nikdy.
Neraz som sa sama seba pýtala, ako si môžeme udržať tú „zábavnú dynamiku' randenia, zasnúbenia a prvotnej zamilovanosti počas dlhých rokov manželského spolužitia. Ako sa môžeme baviť, keď čelíme finančným prekážkam, výzvam spojeným s deťmi, rodinným napätiam, alebo keď jednoducho prechádzame bežnými životnými etapami?
ROZHODNE ÁNO! Nášho partnera, manžela, si nesmieme nikdy dovoliť považovať za samozrejmosť... Nikdy. Práve toto uvedomenie by nás malo motivovať k neustálej snahe. Snažiť sa byť láskavým, pozorným spoločníkom v každej chvíli. Byť oporou a ťahať povraz jedným smerom, a to spoločnými silami.
V tom období som to vnímala tak, že môj manžel je predsa MÔJ manžel navždy. Stal sa pre mňa samozrejmosťou. Moja vlastná sebeckosť mi bránila vnímať ho ako zraniteľnú osobu s jasne definovanými hranicami. Mala som istotu, že ma miluje, a to mi úplne stačilo... Tá istota, ktorú mi poskytoval, mi dávala neobmedzenú voľnosť a ja som mohla naplno sledovať svoj „cieľ'. Postaviť dom za akúkoľvek cenu. Žila som touto víziou. Tak veľmi som sa upriamila na ten dom, že som prestala vnímať okolitý svet - predovšetkým svet môjho milovaného manžela.
Takmer päť rokov sme bývali u mojich rodičov. Bolo to extrémne náročné a nepríjemné obdobie, najmä pre môjho manžela. Následne sme sa presťahovali k manželovým rodičom, kde sme prebývali ďalšie štyri roky. To bolo naopak, veľmi frustrujúce a zložité obdobie pre mňa... s výnimkou času, keď sa nám narodil náš synček.
Môj manžel sa pustil do podnikania a všetky už existujúce problémy sa vtedy len znásobili. Nervozita, pracovné vyčerpanie, stres, zamestnanci, dlhy... Nezabudnuteľný kolobeh problémov.
A ja? Nespokojná matka na materskej...
Zrazu sa všetko otočilo. Už to neboli moje záujmy, ktoré boli stredobodom diania. Môj manžel bol čoraz zaneprázdnenejší. Cítila som sa nesmierne osamelo, s pocitom, že celá domácnosť aj starostlivosť o deti padá výlučne na moje plecia. Mala som pocit, že som ako vo väzení. Nenávidela som svoj život, pretože absolútne nezodpovedal predstavám, ktoré som si pestovala vo svojich snoch... a všetko sa zdalo byť tak nedosiahnuteľné, tak vzdialené. Dom, iný život a nakoniec aj môj manžel. Ten bol síce fyzicky prítomný v tej istej domácnosti, ale zároveň bol pre mňa taký vzdialený... Každý sme sa venovali svojim záležitostiam... manžel podnikanie, ja môj dom.
Zrazu sme boli takí rozdielni, takí cudzinci. Boli sme ako spolubývajúci... Veľmi náročné a zložité obdobie...
V Prvom liste Korinťanom (13:7) sa píše: „Láska všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.' Verila som, že naše manželstvo pretrvá, ale podcenila som, ako veľmi nás životný tlak, naše